Druhá križiacka výprava
From Wikipedia, the free encyclopedia
Druhá križiacka výprava (1147 - 1150) bola druhou veľkou križiacou výpravou, ktorá sa začala v Európe. Začala sa v reakcii na pád Edesského grófstva v roku 1144 do rúk Zengího vojsk. Grófstvo bolo založené počas prvej križiackej výpravy (1096 - 1099) jeruzalemským kráľom Balduinom I. v roku 1098. Hoci to bol prvý založený križiacky štát, bol aj prvým, ktorý padol.
Druhá križiacka výprava | |||||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
Súčasť križiackých výprav a reconquisty | |||||||||
Ilustrácia z kópie knihy Passages d'outremer od Jeana Colomba a Sébastiena Mamerota zobrazujúca bitku pri Inabe | |||||||||
| |||||||||
Križiacke výpravy |
---|
Prvá križiacka výprava · Výprava chudoby · Nemecká križiacka výprava (1096) · Križiacka výprava v roku 1101 · Druhá križiacka výprava · Tretia križiacka výprava · Štvrtá križiacka výprava · Križiacka výprava proti albigéncom · Detská križiacka výprava · Piata križiacka výprava · Šiesta križiacka výprava · Siedma križiacka výprava · Výprava sedliackych vzbúrencov · Ôsma križiacka výprava · Deviata križiacka výprava · Severné križiacke výpravy · Križiacke výpravy proti husitom |
Druhú križiacku výpravu vyhlásil pápež Eugen III. a bola prvou z križiackych výprav, ktorú viedli európski králi, konkrétne francúzsky kráľ Ľudovít VII. a nemecký kráľ Konrád III. s pomocou mnohých ďalších európskych šľachticov. Vojská týchto dvoch kráľov pochodovali Európou samostatne. Po prechode cez byzantské územie do Malej Ázie boli obe armády nezávisle od seba porazené seldžuckými Turkami. Hlavný západokresťanský prameň Odo Deuil a sýrske kresťanské pramene tvrdia, že byzantský cisár Manuel I. Komnénos tajne bránil postupu križiakov, najmä v Malej Ázii, kde údajne úmyselne nariadil Turkom, aby na nich zaútočili. Túto údajnú sabotáž križiackej výpravy zo strany Byzantíncov si však pravdepodobne vymyslel Odo, ktorý v Byzantskej ríši videl prekážku, a navyše cisár Manuel na to nemal politický dôvod.[1] Ľudovít a Konrád so zvyškami svojich vojsk dorazili do Jeruzalema a v roku 1148 sa zúčastnili na nerozumnom útoku na Damask, ktorý sa skončil ich ústupom. Križiacka výprava na východe bola nakoniec pre križiakov neúspechom a pre moslimov víťazstvom. V konečnom dôsledku mala kľúčový vplyv na pád Jeruzalema a dala vzniknúť tretej križiackej výprave na konci 12. storočia.
Hoci druhá križiacka výprava nedosiahla svoje ciele vo Svätej zemi, križiaci dosiahli víťazstvá inde. Najvýznamnejšie z nich dosiahli spojené sily 13 000 flámskych, frízskych, normanských, anglických, škótskych a nemeckých križiakov v roku 1147. Pri ceste z Anglicka na lodi do Svätej zeme sa armáda zastavila a pomohla menšej (7 000) portugalskej armáde pri dobytí Lisabonu a vyhnaní jeho maurských okupantov.
Prvá odozva na novú križiacku bulu bola slabá a v skutočnosti musela byť znovu vydaná, keď bolo jasné, že sa na výprave zúčastní aj francúzsky kráľ Ľudovít VII. Ľudovít VII. uvažoval o novej výprave aj nezávisle od pápeža, čo oznámil na svojom vianočnom dvore v Bourges v roku 1145. Je otázne, či Ľudovít plánoval vlastnú križiacku výpravu, alebo v skutočnosti púť, keďže chcel splniť sľub, ktorý dal jeho mŕtvemu bratovi Filipovi, že pôjde do Svätej zeme. Je pravdepodobné, že Ľudovít toto rozhodnutie urobil nezávisle od toho, že sa dozvedel o Quantum Praedecessores. V každom prípade opát Suger a ďalší šľachtici neboli Ľudovítovým plánom naklonení, pretože by bol na niekoľko rokov preč z kráľovstva. Ľudovít sa poradil s Bernardom z Clairvaux, ktorý ho odkázal späť na Eugena. Ľudovít sa už určite dozvedel o pápežskej bule a Eugen nadšene podporil Ľudovítovu križiacku výpravu. Bula bola opätovne vydaná 1. marca 1146 a Eugen poveril Bernarda, aby hlásal túto novinu po celom Francúzsku.[2]