Mandátne územie
From Wikipedia, the free encyclopedia
Mandátne územie (zastarano: mandátové územie[1]) je v detailoch nie celkom jasne vymedzený termín medzinárodného práva. Myslí sa ním v širšom (zriedkavom) zmysle územie, ktoré je pod poručníctvom cudzieho štátu (spravidla v záujme tretej strany), a v užšom (jednoznačne najčastejšom) zmysle územie spravované členským štátom Spoločnosti národov (v rokoch 1920–1946) v mene Spoločnosti národov namiesto dovtedajšieho suveréna územia a podľa podmienok čl. 22 Stanov Spoločnosti národov a stanov mandátu.[2] Mandát je v tejto súvislosti buď samotné poručníctvo či správa (poverenie), v ktorom/-ej sa mandátne územie nachádza, alebo skrátené označenie mandátneho územia.
Nasledujúci text je o mandátnych územiach Spoločnosti národov.
Mandáty boli možným riešením sporu, črtajúceho sa medzi americkým prezidentom W. Wilsonom a ostatnými štátmi Dohody, ktoré sa dožadovali nemeckých kolónií a osmanských území.[3] Boli ustanovené ako forma správcovstva, ktoré buď pripadne samotnej Spoločnosti národov, alebo krajinám, ktorým mandát Spoločnosť národov udelí.[3] Dĺžka jednotlivých mandátov mala závisieť od pokroku, ktorý zverenci dosiahnu.[3] V medzivojnovom období mandáty v Afrike a Tichomorí pripomínali priamu anexiu.[3]
V roku 1946 po založení OSN bola väčšina zostávajúcich mandátnych území (s význačnou výnimkou Juhozápadnej Afriky) nahradená tzv. poručenskými územiami OSN, ktoré sa postupne osamostatňovali. Posledný mandát vypršal v roku 1994, vtedy získalo nezávislosť od USA Palau, ktoré bolo v medzivojnovom období pod japonskou správou.[3]
Všetky mandátne územia Spoločnosti národov boli pred 1. svetovou vojnou ovládané porazenými štátmi, konkrétne Osmanskou a Nemeckou ríšou. Rozlišovali sa 3 skupiny mandátnych území: