Dejiny Bolívie
From Wikipedia, the free encyclopedia
Dejiny Bolívie je možné rozdeliť na viacero častí. Prvá je predkolumbovská éra, v ktorej sa vyskytlo viacero pomerne vyspelých indiánskych civilizácii. Významnejšie indiánske spoločenstvo sa objavilo až v 7. storočí, keď získala dominantné postavenie kultúra Tiahuanaco, ktorá sa vyspelosťou približovala indiánskym spoločenstvám v susedom Peru. Po zániku tejto kultúry sa indiánske spoločenstvá v Bolívii znova rozdrobili a boli tak v ďalšom období z väčšej časti ovládnuté Ríšou Inkov, ktorá zabrala podstatnú časť severozápadnej Bolívie. Po príchode Španielov sa bolívijskí indiáni postavili na stranu európskych dobyvateľov, pretože Inkov považovali rovnako iba za cudzích okupantov. Po pričlenení k Španielskej ríši dostalo toto územie pomenovanie Horné Peru a boli tu objavené obrovské zásoby striebra, čo z Horného Peru urobilo najcennejšiu časť španielskej Ameriky. Koniec španielskej nadvlády predznamenali veľké indiánske povstania na konci 18. storočia, v ktorých indiáni bojovali hlavne kvôli svojmu vykorisťovaniu zo strany Španielov. Vojny za nezávislosť územie Horného Peru skôr obchádzali, po niekoľkých neúspešných pokusoch o inváziu z Argentíny sa stalo baštou zástancov monarchie (rojalistov). Počas vojny za nezávislosť v susednom Peru sa však miestni rojalisti začali správať autonómne, čo v konečnom dôsledku znamenalo porážku rojalistov nie len v Peru, ale aj v samotnom Hornom Peru. Nezávislosť tak bola do Bolívie fakticky privezená armádou tvorenou bojovníkmi za slobodu z iných juhoamerických štátov. Z najbohatšej časti španielskej Ameriky v koloniálnej ére sa Bolívia už pri svojom vzniku stala jedným z najchudobnejších štátov v Južnej Amerike. Na začiatku postupne vládli Bolívii tzv. osloboditelia, teda Simón Bolívar, Antonio José de Sucre a Andrés de Santa Cruz. Santa Cruz presadil spojenie Bolívie s Peru do Peruánsko-bolívijskej konfederácie, ktorá však nemala podporu a po vojne s Čile zanikla. Nasledovalo dlhé obdobie štátnych prevratov, ktoré bolo ukončené druhou vojnou s Čile, v ktorej Bolívia bojovala spoločne s Peru, no s rovnakým výsledkom ako pred tým, keď Čile vyhralo. Bolívia po vojne stratila svoje územie pri Tichom oceáne bohaté na suroviny, ktoré si privlastnilo Čile. Moc v krajine po strate tohto územia získali bohatí majitelia baní na striebro z Konzervatívnej strany, ktorí vládli do konca 19. storočia. Konzervatívcov vystriedala na ďalších 20 rokov Liberálna strana, ktorú zas kontrolovali majitelia baní na cín, ktorí získali na začiatku 20. storočia dominantné postavenie v krajine. V 30. rokoch získala dominantné postavenie Republikánska strana a následne jej odštiepené frakcie, ktoré doviedli krajinu do ďalšej neúspešnej vojny, tento raz s Paraguajom o územie Chaco, čo znamenalo ďalšiu stratu územia. Po vojne nastali radikálne spoločenské a politické zmeny, ktoré umožnili návrat armády k moci. Tú na zhruba 10 rokov vystriedala ľavicová vláda, ktorú znova v polovici 60. rokov 20. storočia nahradila armáda. Vojenské diktatúry skončili na začiatku 80. rokov 20. storočia úplným chaosom. Civilné vlády museli pristúpiť k radikálnym ozdravným ekonomickým opatreniam, ktoré síce krajine pomohli, no súčasne vzrástla chudoba. Po medzinárodnom tlaku musela Bolívia bojovať proti pestovaniu koky, čo znamenalo rast popularity indiánskych vodcov, ktorí koku obhajovali ako tradíciu pôvodných obyvateľov. Vďaka tomu sa v roku 2006 stal prezidentom prvý indián v dejinách Bolívie Evo Morales.