Jeruzalemské kráľovstvo
From Wikipedia, the free encyclopedia
Jeruzalemské kráľovstvo (v starej fr. Roiaume de Jherusalem, latinsky Regnum Hierosolimitanum) bol križiacky štát založený v Svätej zemi po prvej križiackej výprave v roku 1099. Celé jeho dejiny boli v znamení bojov proti moslimom – svoju existenciu proti ním uhájilo 200 rokov, kým nebolo Mamlúkmi v roku 1291 dobyté posledné mesto: Akkon.
Jeruzalemské kráľovstvo Roiaume de Jherusalem Regnum Hierosolimitanum
| |||||||
Geografia
| |||||||
Obyvateľstvo | |||||||
Počet obyvateľov |
|||||||
Národnostné zloženie |
|||||||
Štátny útvar | |||||||
Vznik |
|||||||
Zánik |
|||||||
|
Nové kresťanské kráľovstvo bolo v porovnaní so západoeurópskymi monarchiami relatívne malým a slabým štátom, ktorý musel byť často ekonomicky a vojensky podporovaný z Európy: v čase svojho vzniku nebolo oveľa viac než voľným spoločenstvom miest dobytých v priebehu prvej križiackej výpravy. Križiaci spočiatku využívali nejednotnosť moslimov k ďalším územným ziskom, v priebehu 12. storočia sa ale začali tvoriť protikresťanské aliancie. V dôsledku drvivého víťazstva sultána Saladina v bitke pri Hattíne bola z Európy vypravená tretia križiacka výprava, na ktorej sa zúčastnil aj anglický kráľ Richard I. Levie srdce, francúzsky kráľ Filip II. August a rímsko-nemecký cisár Friedrich I. Barbarossa, ani títo vládcovia však už nedokázali moslimský postup zvrátiť. Územie Jeruzalemského kráľovstva v neskorších rokoch pozostávalo iba z úzkeho pásu zeme pri stredomorskom pobreží, po dobytí Jeruzalema v roku 1187 sa novým hlavným mestom stal Akkon. V roku 1291 bolo kráľovstvo definitívne vyvrátené mamlúckym sultánom Kálilom.
V období najväčšieho rozmachu zaberalo kráľovstvo územie dnešného Izraela, západného brehu Jordánu a pásma Gazy. Patrilo k nemu aj územie dnešného Libanonu na severe, časť dnešného Jordánska a Sýrie na východe a časť sinajskej púšte na juhu. Križiaci sa rovnako pokúsili rozšíriť svoje dŕžavy o územie fátimovského Egypta,[2] ale neúspešne. Palestínski križiaci boli silno viazaní na svojich najbližších susedov, predovšetkým na Arménske kráľovstvo v Kilíkii a Byzantskú ríšu, vďaka nim sa čiastočne „orientalizovali“.[3]