Mesalianizmus
From Wikipedia, the free encyclopedia
Mesalianizmus[1][2] (iné názvy: messalianizmus[3][4], massalianizmus[5], vyznávači: mesaliáni[6][7][8], messaliáni[9][10], massaliáni[10][5][9], messalianci[9], euchiti[7][10][8], euchyti[9][6], euthymisti[5], entuziasti[7], choreuti[7], horeuti[10], eufemiti[9][10], adelphiáni alebo adelfiáni[11], lampetiáni[10], negatívne aj sataniáni[5][pozn. 1]) bol kresťanský sektársky heretický prúd, ktorý vznikol asi pod vplyvom manicheizmu okolo roku 360. Rozšírený bol najmä v Sýrii a Mezopotámii. Šlo o žobravých mníchov, prevažne laikov, ktorí všetok, svoj čas trávili v mystickom rozjímaní, v modlitbách, trýznení tela a pustovníctve. Niekedy bývajú prirovnávaní k donatistickým fanatikom circumcellionom. Cirkev proti nim viackrát vystúpila, prvýkrát sa proti nim okolo roku 376 postavili antiochijský biskup Flavián a Epifanius zo Salamis, následne bolo ich učenie odsúdené aj na lokálnej synode v pamfýlijskom Sidé a celoplošne na Efezským koncilom v roku 431. V ďalšom období sa pôsobenie mesaliánov spomína na nestoriánskom území, kde pretrvali asi do 7. storočia.[12][13][14]
Označenie mesalianizmus so starovekými mesaliánmi nezmizlo, ale bolo i v neskoršom období používané v byzantskej hereziologickej literatúre. S mesaliánstvom boli spájané hnutie paulikánov a neskôr bulharských bogomilov (napr. Útočný list od Euthymia z Peribleptu, či Dogmatická výzbroj (Panoplia dogmatiké) od Euthymia Zigabéna, v neskoršom anachronickom období mesaliánov spomína aj Michael Psellos). Doterajšie výskumy avšak nepotvrdzujú priamu kontinuitu mesaliánskej náuky do stredovekých heréz, hoci nesú spoločné znaky. Postoj voči mesaliánstvu v Byzantskej ríši bol u jednotlivých predstaviteľov cirkvi čiastočne odlišný. Veľký vplyv malo žobravé modlitebné hnutie na sýrsky monastický asketizmus, predstaviteľom smeru bol napr. sýrsky mních Makarios (Symeon, alebo pseudo-Makarios), s istými sympatiami sa voči hnutiu vyjadrili aj Gregor z Nyssy, či Eustatios zo Sebaste, odporcami zase boli vyššie spomínaní Ján Damascénsky, Euthymios Zigabénos, Epifanius zo Salamis či Efrém Sýrsky.[15][16]