Paulikánstvo
From Wikipedia, the free encyclopedia
Paulikánstvo[1] (iné názvy: pauliciánstvo,[1] paulikiánstvo[2] či pavlikiánstvo,[3] gr. Παυλικιανοί – Paulikianoi, arm. Պաւղիկեաններ) bol kresťanský heretický, pravdepodobne dualistický prúd, ktorý vznikol v 7. storočí v Malej Ázii alebo Arménii. Názov hnutia znamená „prívrženci svätého Pavla“, pre nejasný pôvod hnutia avšak nie je zrejmé o ktorého Pavla sa jedná.[pozn. 1] Zakladateľom prvej paulikiánskej skupiny v Kibosse neďaleko Koloneie bol zrejme Armén Konštantín z Mananalisu, ktorý prijal meno Silvánus.[4] Podľa názorov vychádzajúcich z arménskych prameňov boli potomkami arménskych starovercov odmietajúcich helenizáciu Arménskej cirkvi. Ich učenie malo vychádzať z adopcionistických myšlienok Pavla zo Samosaty (a jeho smeru paulianizmu). Iné názory paulikiánstvo označujú za dualistického, gnostického myšlienkového následníka manicheizmu alebo markionizmu. Preto boli paulikáni[5] (či paulikiáni,[6] pavlikáni,[7] pavlikiáni[8] alebo pavliciáni[9]) v Byzancii zjednodušene (a nesprávne) nazývaní aj manichejci. Po páde paulikánskej základne v Tefrike bola časť paulikánov presídlená do Bulharska, kde sa postupne inkorporovali do hnutia bogomilov a neskôr sa niektoré ich náuky vo forme katarskej herézy dostali aj do západnej Európy. Niektorými významnými bádateľmi, ako napr. Edwardom Gibbonom boli označovaní aj ako predchodcovia reformácie.[4][6][10][11]