Staroseverčina
From Wikipedia, the free encyclopedia
Staroseverčina (iné názvy: stará severčina, staronordičtina, stará nordičtina, staroškandinávčina, stará škandinávčina, stará severná germánčina; staroseverské jazyky, staronordické jazyky, staré severogermánske jazyky, staroškandinávske jazyky; nepresne: staroislandčina v najširšom zmysle) je súhrnné označenie pre všetky severogermánske nárečia/jazyky od 8. príp. 9. storočia do polovice 14. stor.; v širšom ponímaní pojem zahŕňa aj tzv. strednú severčinu, čiže obdobie od polovice 14. do začiatku 16. stor..
Časť vyššie uvedených názvov má však aj iné významy (pozri nižšie).
Na začiatku uvedeného obdobia (t.j. obdobia 8. - 14./16. stor.) bola staroseverčina jeden jazyk, neskôr išlo fakticky o jeden jazyk v procese rozpadu na viacero jazykov (resp. v prvom kroku na západnú a východnú skupinu nárečí) a na konci uvedeného obdobia (najneskôr v 12. stor.) už išlo o zoskupenie jazykov.