Sergio Mattarella
12. prezident Talianskej republiky / From Wikipedia, the free encyclopedia
Sergio Mattarella /ˈsɛrd͡ʒo mattaˈrɛlla/ (* 23. júl 1941, Palermo, Taliansko) je taliansky kresťansko-demokratický politik, prezident Talianskej republiky od 3. februára 2015.[1]
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
Sergio Mattarella | ||||||||
taliansky prezident | ||||||||
Prezident Sergio Mattarella v roku 2022 | ||||||||
12. Prezident Talianskej republiky | ||||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|---|
Momentálne v úrade | ||||||||
od 3. februára 2015 | ||||||||
| ||||||||
Sudca ústavného súdu | ||||||||
V úrade 11. október 2011 – 2. február 2015 | ||||||||
Minister obrany | ||||||||
V úrade 22. december 1999 – 11. jún 2001 | ||||||||
Biografické údaje | ||||||||
Narodenie | 23.07.194123. júl 1941 (82 rokov) Palermo, Sicília, Taliansko | |||||||
Politická strana | 1. DC (1994) 2. Talianska ľudová strana (PPI) (1994 – 2002) 3. DL (2002 – 2007) 4. PD (2007 – 2009) 5. Indipendente (od 2009) | |||||||
Alma mater | Università degli Studi di Roma "La Sapienza" | |||||||
Profesia | advokát, docent práv, štátnik | |||||||
Národnosť | talianska | |||||||
Vierovyznanie | katolícke | |||||||
Rodina | ||||||||
Rodičia | Bernardo Mattarella a Maria Buccellato | |||||||
Súrodenci | Piersanti Mattarella | |||||||
Manželka |
Marisa Chiazzese | |||||||
Deti | Laura, Francesco a Bernardo Giorgo | |||||||
Odkazy | ||||||||
legislatura.camera.it | ||||||||
Sergio Mattarella (multimediálne súbory) | ||||||||
Ako syn bývalého ministra Bernarda Mattarellu začal Sergio Mattarella svoju politickú kariéru po smrti svojho brata Piersantiho zavraždeného sicílskou mafiou v roku 1980. Ako člen strany kresťanských demokratov až do jej rozpadu a člen Komory poslancov počas siedmich mandátov medzi rokmi 1983 až 2008 sídli v Komore poslancov počas siedmich legislatúr medzi rokmi 1983 - 2008.
V rokoch 1987 – 1989 je menovaný ministrom v kresle ministra pre verejné vzdelávanie v šiestej vláde Giulia Andreottiho.[1] V nasledujúcom roku podal demisiu na protest proti návrhu zákona favorizujúceho určité súkromné podniky ako je Fininvest.
V roku 1993 navrhol reformu spôsobu skrutínia pre voľby v oboch komorách parlamentu, ktorá bola prijatá a dostala prezývku zákon Mattarellum. Tento zákon nahradil proporčný systém, ktorý platil od roku 1946. Patriac k centristickým ľavičiarom kresťanskej demokracie vstúpil do Talianskej ľudovej strany (PPI) v roku 1994 a dal sa zvoliť pod farbami strany L´ Ulivo v roku 1996.
V roku 1998 bol Sergio Mattarella menovaný zástupcom Predsedu rady ministrov v rámci prvej vlády Massima D'Alemu, ktorý ho poveril o rok neskôr funkciou ministra obrany. Z toho titulu si zrušil povinnú vojenskú službu a sľúbil povinnosť vojenskej služby pre všetkých v Taliansku. Toto bolo mienené v súvislosti s udržaním mieru v Bosne a Hercegovine a v bývalej republike SFRJ Macedónii. Pre tento post ho potvrdil Giuliano Amato, no po víťazstve pravého stredu opustil vládu po všeobecných voľbách v 2001.
Pôsobí v rozličných parlamentných funkciách, ale o sedem rokov neskôr v roku 2008 ukončil svoju politickú kariéru. V roku 2011 vzhľadom k svojej minulosti učiteľa práva bol parlamentom zvolený za sudcu ústavého súdu.
V roku 2015 bol Mattarella zvolený za prezidenta Talianskej republiky v 4. kole skrutínia potom, ako dosiahol 665 platných hlasov z celkových 991 voliteľov. Ako nasledovník premiéra Giorgia Napolitana je prvou hlavou štátu narodenou na Sicílii.
Vplyvom parlamentných volieb v 2018 sa dostal do pozície „garanta európskych záležitostí“ pre Taliansko, čím sa dostal do opozície voči zloženiu vlády navrhovanej stranou Hnutie 5 hviezd a Lega, čo vyvolalo politickú krízu. Kompromis medzi dvoma formáciami a prezidentom sa nakoniec našiel o niekoľko dní neskôr.
29. januára 2022 bol opätovne zvolený do úradu prezidenta Talianska. Mattarella pôvodne odmietol druhý mandát, no pretože sa nepodarilo nájsť náhradný kompromis, na požiadanie koaličných strán kandidoval znovu.[2] Do druhého mandátneho obdobia od 3. februára 2022 ho zvolili senátori, poslanci a regionálni voliči absolútnou väčšinou hlasov v pomere 759 : 1009[3].
Ako hlava štátu menoval do funkcií dvoch predsedov Rady ministrov: Paola Gentiloniho (december 2016), Giuseppe Conte (jún 2018 a september 2019).
19. januára 2018 vymenoval aj doživotnú senátorku Lilianu Segre a sudcu Ústavného súdu Francesca Viganò 24. februára 2018.