Bitka pri Solferine
From Wikipedia, the free encyclopedia
Bitka pri Solferine bola bitka, ktorá sa odohrala 24. júna 1859 medzi spojeneckými vojskami francúzsko-sardínskej aliancie pod velením Napoleona III., panovníka druhého francúzskeho cisárstva a sardínskej armády pod velením kráľa Viktora Emanuela II. (1820 – 1878), známeho ako panovníka kráľovstva Sardínie-Piemontu proti rakúskej armáde cisára Františka Jozefa I. Skončila sa víťazstvom spojeneckých vojsk francúzskej armády. Bola to posledná veľká bitka v európskych dejinách, kde všetky zúčastnené armády boli pod priamym osobným poľným velením svojich panovníkov.
Bitka pri Solferine | |||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|
Súčasť druhej talianskej vojny za nezávislosť | |||||||
Boje pri San Martine | |||||||
| |||||||
Protivníci | |||||||
Druhé francúzske cisárstvo Sardínske kráľovstvo |
Habsburská monarchia | ||||||
Velitelia | |||||||
Napoleon III. Viktor Emanuel II. |
František Jozef I. | ||||||
Sila | |||||||
138 000 mužov | 129 000 mužov | ||||||
Straty | |||||||
Francúzi: 1 622 mŕtvych 8 530 ranených 1 518 nezvestných Sardínčania: 691 mŕtvych 3 572 ranených 1 258 nezvestných |
Rakúšania: 2 386 mŕtvych 10 634 ranených 9 290 nezvestných | ||||||
V tejto významnej bitke, najväčšej od roku 1813, od bitky pri Lipsku (Bitka národov) bojovalo proti sebe asi tristotisíc vojakov. Z toho bolo asi 130 tisíc rakúskych vojakov, 138 tisíc francúzskych a spojeneckých vojsk Sardínskeho kráľovstva.[1] Po tejto bitke, rakúsky cisár upustil od priameho poľného velenia armáde a ani žiadny ďalší rakúsky panovník sa o to viac nepokúšal.
Bitka pri Solferine bola rozhodujúcim stretnutím v druhej talianskej vojne za nezávislosť a zjednotenie Talianska, ktoré bolo dlho rozdelené medzi Francúzsko, Rakúsko, Španielsko a početné malé talianske kniežatstvá. Bitka sa odohrala v blízkosti dedín Solferino a San Martino della Battaglia v Taliansku, južne medzi mestami Miláno, Verona a Gardským jazerom.
Konfrontácia nastala v dopoludňajších hodinách 23. júna 1859 po príchode cisára Františka Jozefa I., keď francúzske vojská postupovali a tlačili Rakúšanov na východ, fakticky už od ich porážky v bitke pri Magente. Cisár nariadil protiútok pozdĺž rieky Chiese, keď v rovnakom čase Francúzi začali útočiť v smere postupu. To vyústilo do stretnutia na neočakávanom mieste a v neprehľadnom teréne, kde Rakúšania nemohli naplno využiť svoje pušky a museli bojovať na bodáky. Kým spojenecké sardínske vojská bojovali proti rakúskemu pravému krídlu neďaleko San Martina, Francúzi bojovali na juhu blízko Solferina proti hlavným rakúskym silám.