Kognitívna veda
From Wikipedia, the free encyclopedia
Kognitívna veda (KV) sa zaoberá skúmaním ľudskej mysle, teda procesov vnímania, myslenia, rozhodovania, učenia, konania, atď., a súvisiacimi otázkami, napríklad tým, ako sú tieto procesy implementované v mozgu. Pre KV je charakteristická interdisciplinarita, čiže kombinované využitie znalostí a metód skúmania z relevantných disciplín – psychológie, umelej inteligencie, neurovedy, jazykovedy, filozofie, antropológie a ďalších.
Základnými filozofickými otázkami KV sa zaoberali už antickí filozofi, no moderná kognitívna veda vznikla až v 50. rokoch 20. storočia v USA, keď bol skonštruovaný moderný digitálny počítač a došlo k rozvoju kognitívnej psychológie, jazykovedy a umelej inteligencie (umelé neurónové siete), čo vyústilo do tzv. kognitívnej revolúcie.[1] Najdôležitejšou charakteristikou tejto revolúcie je, že hlavným predmetom vedeckého skúmania sa stáva samotná myseľ.
V kognitívnej vede sa časom etablovali viaceré kognitívne paradigmy.[2] Symbolová paradigma chápe kognitívne procesy ako manipuláciu so symbolmi podobnú spracovaniu dát v počítači.[3] Konekcionistická paradigma sa inšpirovala štruktúrou a fungovaním mozgu a kognitívne procesy modeluje ako šírenie informácie sieťou navzájom poprepájaných výpočtových jednotiek – neurónov, a učenie ako zmenu parametrov prepojení medzi neurónmi.[4] Paradigma dynamických systémov nechápe kognitívne procesy ako pasívnu re-prezentáciu vonkajšieho sveta, ale kognitívny systém a jeho okolie opisuje ako štrukturálne previazané systémy navzájom sa ovplyvňujúce v čase.[5] Podobne enaktívny prístup zdôrazňuje myšlienku, že kognitívny systém a okolie neexistujú sami o sebe, ale konštituujú sa navzájom, pričom kľúčovými pojmami sa stávajú autonómnosť, interakcia, stelesnenosť, vnorenosť v prostredí a tiež emócie.[6]
Centrálnou hypotézou kognitívnej vedy je, že myseľ najlepšie pochopíme vtedy, ak ju budeme vnímať v podobe mentálnych reprezentácií a výpočtových procedúr, ktoré na nich prebiehajú (na povahu týchto reprezentácií a procedúr však existujú rôzne názory, spojené s jednotlivými vyššie spomenutými paradigmami).[7]
Pokrok v zobrazovacích metódach mozgu síce umožňuje čoraz presnejšie určiť neurálne koreláty kognitívnych funkcií, napriek tomu starý filozofický problém vzťahu medzi mysľou a telom ostáva otvorený. Skúmanie mysle prírodovednými metódami komplikuje skutočnosť, že kognícia zahrňuje subjektívnu skúsenosť prístupnú iba introspekciou, takže nie je splnená podmienka nezávislého pozorovateľa. Preto sa popri objektívnych exaktných metódach začínajú v kognitívnej vede štandardizovať aj fenomenologické prístupy, založené na perspektíve prvej osoby.[8]
V súčasnej dobe búrlivého rozvoja robotiky sa kognitívna veda stáva užitočnou aj pri návrhu umelých kognitívnych systémov,[2] o čom svedčí aj vznik európskej asociácie (EUCog).