Mníchovská dohoda
medzinárodná zmluva z 30. septembra 1938, ktorou si nacistické Nemecko vynútilo územné ústupky od Československa / From Wikipedia, the free encyclopedia
Mníchovská dohoda (iné názvy: Mníchovská zmluva;Mníchovská zrada oficiálne: Abkommen zwischen Deutschland, dem Vereinigten Königreich, Frankreich und Italien, getroffen in München am 29. September 1938[1], v preklade z nem. „Dohoda medzi Nemeckom, Spojeným kráľovstvom, Francúzskom a Talianskom, učinená v Mníchove 29. septembra 1938“) bola medzinárodná zmluva podpísaná 30. septembra 1938 o 02:30 SEČ zástupcami Nemecka, Spojeného kráľovstva, Francúzska a Talianska, dohodnutá na konferencii v Mníchove prebiehajúcej od 29. septembra[2], na základe ktorej bolo Československo donútené odstúpiť Nemecku pohraničné územie osídlené prevažne Nemcami (Sudety). Vo svetovej politike bolo prijatie tejto zmluvy dovtedy najväčším prejavom politiky appeasementu (politiky ústupkov) a po anšluse Rakúska išlo o dôležitý krok nemeckej zahraničnej politiky smerom k druhej svetovej vojne.
Z hľadiska medzinárodného práva bola zmluva v rozpore najmä s Paktom Spoločnosti národov (1919), locarnskými dohodami (1925) a Briandovým-Kelloggovým paktom (1928). Na norimberskom procese bolo preukázané, že Nemecko ju uzatváralo ako súčasť prípravy agresie proti Česko-Slovensku, tzn. išlo o úmyselné podvodné konanie (fraus omnia corrumpit). Zároveň bola porušená zásada, že sa medzinárodné zmluvy môžu týkať len zúčastnených strán (pacta tertiis nec nocent, nec prosunt), o to väčšmi, ak sú to zmluvy v neprospech tretej strany (pacta in detrimentum tertii). Česko-Slovenská vláda sa od dohody dištancovala, súhlas so zmenou hraníc označila za čin z donútenia konaný pod podmienkou, že zmeny hraníc s ňou budú prekonzultované a zagarantované, k čomu však nedošlo. Z hľadiska vnútroštátneho práva Česko-Slovenska išlo o porušenie Ústavnej listiny Československej republiky (1920) podľa ktorej mohli byť hranice menené len ústavným zákonom. S týmito argumentami rátala teória právnej kontinuity predmníchovskeho Česko-Slovenska, na ktorej bolo založené snaženie Edvarda Beneša v československom odboji, ktoré sa definitívne presadilo v ústavnom dekréte prezidenta republiky č. 11/1944 Úr. vest. čs. o obnovení právneho poriadku.[3]