Platňová tektonika
From Wikipedia, the free encyclopedia
Teória platňovej tektoniky (alebo nesprávne dosková tektonika alebo globálna tektonika) je syntézou rôznych geotektonických predstáv, ktorými cieľom je objasniť tektonické javy v celosvetovom meradle. V súčasnosti je prijímaný mobilistický výklad[1] založený na pohybe kontinentov a rozchádzaní oceánskeho dna.
Táto teória hovorí o tom, že najvrchnejšia časť zemského telesa je tvorená dvoma vrstvami: vrchná litosféra je pevná a zložená prevažne z kyslíka (46,6 %), kremíka (27,7 %), hliníka (8,1 %) a železa (5,0 %). Pod ňou sa nachádza astenosféra, ktorá je vo svojej vyššej časti plastická, vo väčších hĺbkach však v dôsledku nárastu tlaku mení svoje vlastnosti a je pevná[2]. Litosféra „pláva“ na astenosfére a je rozlámaná na viacero veľkých (africká, antarktická, austrálska, eurázijská, severoamerická, juhoamerická, pacifická, kokosová, Nazca, a indická platňa) a niekoľko menších platní (alebo krýh), nazývaných aj tektonické platne. Tieto platne sa voči ostatným pohybujú, pričom môže dochádzať k ich stretom: konvergentné (dve platne do seba narážajú), divergentné (dve platne sa od seba vzďaľujú), alebo transformačné (platne sa pohybujú vedľa seba opačnými smermi). Pri stretoch nastávajú rôzne geologické fenomény: zemetrasenia, sopečná činnosť, vznik pohorí, vznik riftových zón a oceánskych priekop.
Platňová tektonika sa vyvinula zo štúdia dvoch geologických procesov: pohybu kontinentov, pozorovaného už začiatkom 20. storočia a rozchádzania sa oceánskeho dna (pozorovaného v 60. rokoch 20. storočia). Samotná teória bola vypracovaná koncom šesťdesiatych rokov a jej široká akceptácia geologickou verejnosťou spôsobila revolúciu v geologických vedách (podobne ako objavenie periodického zákona v chémii, kvantovej mechaniky vo fyzike a objavenie DNA v biológii).